Do Pobaltia som mierila s plánom. Nemala som síce zoznam pamiatok a rozpočítanú každú minútu výletu, no už na začiatku cesty som vedela, v ktorom meste a kedy budem. Alebo som si to myslela. Moje plány sa, pod vplyvom zvedavosti, náhody a počasia, úplne zmenili. Zaviedli ma naprieč Lotyšskom a Litvou, na miesta, o ktorých som netušila, ani neuvažovala.
9. deň – Z Lotyšska do Litvy za 12 hodín
Pôvodne som mala stráviť celý deň v Rige a večer sa pobrať do Vilniusu, kde som cestu Pobaltím začínala. Náhoda to zariadila inak a ja som skoro ráno stála v zašitej uličke rižského centra a čakala na minivan. Lístok na večerný autobus som zrušila v prospech celodenného výletu z Rigy do Vilniusu, cez južné Lotyšsko a severnú Litvu, ktorý pokrýval najznámejšie miesta oboch krajín.
Na miesto stretnutia pomaly prichádzali ostatní účastníci zájazdu a o chvíľu nás už vítala naša sprevádzajúca. Boli sme malá skupina, maximum na výletoch je 8, nás bolo 6. K tomu sprievodkyňa, ktorá šoférovala, a zároveň rozprávala o Lotyšoch, Litovcoch, jedle, histórii. Hľadala súvislosti, porovnávala s krajinami nás, výletníkov. Vznikla z toho živá diskusia. Predsa, inak som brala komunizmus ja a starší nemecký pár, inak mladí Američania, pre ktorých to bola prvá európska skúsenosť.
- Ak hľadáš praktické informácie k takémuto výletu, nájdeš ich v článku Tipy na výlet na Pobaltie, ktorý som napísala pre Travelhacker.blog.
V debate sme sa blíži k prvej zo šiestich zastávok. Cesta nás viedla juhovýchodne od Rigy a cez hustý borovicový les. Až sme zastali na území nikoho, ktoré si pamätá tragické udalosti dejín. Hovoria mu Salaspils a počas 2. svetovej vojny tu stál koncentračný tábor Kurtenhof. Pripisujú mu 2 až 3 tisíc obetí, sovietske zdroje hovoria až o stotisíc. Na temnom mieste neskôr vyrástol jeden z najväčších európskych pamätných komplexov venovaný obetiam nacizmu. Podľa mňa patrí i k najzaujímavejším.
Je to 100 metrov dlhá betónová stena, ktorá symbolizuje hranicu medzi životom a smrťou. V stiesnených priestoroch podzemia ukrýva múzeum. V baltských krajinách to s historickými múzeami vedia, a okrem poznania prinášajú aj poriadnu hrôzu, ktorú tu vytvárali svedectvá preživších a niekedy až príliš skutočné fotky. Ľahšie sa nám pozeralo na obrovské kamenné sochy, symboly nádeje.
Od pamätníka sme odchádzali zadumaní. Výlet našťastie smeroval z tmy na svetlo, ku klenotu barokovej architektúry Lotyšska. K veľkolepému palácu Rundale, ležiacemu v strede úrodnej planiny Zemgale na juhu krajiny. Na svet postupne prichádzal v 18. storočí. Postavili ho ako rezidenciu pre vojvodu z Courlandu. Palác v minulosti, počas vojen, utrpel dosť škody, no obnovili ho parádne.
Obdivovať sme ho mohli tiež zvnútra, nazrieť do reprezentačných sál aj izieb, odhaliť tajomstvá každodenného života aristokratov 18. storočia. Niektorí sa vydali híkať nad ich interiérovým dizajnom, ja som dobovým nábytkom pohrdla. Rozbehla som sa do francúzskych záhrad, inšpirovaných tými vo Versailles.
Neoddeliteľná súčasť každého barokového paláca bola pri Rundale dosť rozsiahla. Neprešla som ich celé, no stihla som sa na chvíľu stratiť v zelenom bludisku, zapózovať pod pôsobivou ružovou záhradou, pod viničom a prejsť sa popri umelom kanáli. A to sme už z paláca odchádzali. Deň sa preklopil do 2. polovice a nám už v bruchách vyhrávali muzikanti. Než sme prekročili hranice, zastavili sme na obed. Slede so zemiakmi a zeleninou priamo zo záhrady boli chutnou bodkou za vynikajúcou kuchyňou Lotyšska.
Po obede nás čakala Litva. Nestrácali sme čas a vrhli sa na ďalšiu zastávku, na Horu krížov za mestom Šiauliai. Je to slávne pútnické miesto so záhadným pôvodom. Niektorí veria, že prvé kríže na kopci postavili príbuzní obetí vzbúrencov proti ruskému impériu, ktorého bola Litva vtedy, v 19. storočí, súčasťou. Iná legenda hovorí o poľnohospodárovi a jeho ťažko chorej dcére. V sne sa mu zjavila žena a kázala mu urobiť drevený kríž a zasadiť ho na blízky kopec. Urobil tak a dcéra vyzdravela. Preto kríže na kopec začali nosiť i ďalší ľudia túžiaci po zázraku.
Neskôr lokalita a jej obyvatelia trpeli pod Sovietmi, ktorí zakázali náboženstvo a horu s krížmi neraz zrovnali so zemou. Napriek hrozbe trestu ich Litovčania postavili opäť. Až sa dočkali nezávislosti, i toho, že dnes môžu vztýčiť krížov koľko len chcú. Hovorí sa, že ich je viac ako 200 000. Malé, veľké, obrovské, železné, kované, drevené. Vedie medzi nimi spleť chodníkov, ktoré tvoria hotové bludisko. Visia na nich tisíce ružencov a spoločnosť im robia sochy litovských hrdinov a Panny Márie. A vysoký Ježiš s rozpínajúcimi rukami, ktorý nám už o chvíľu mával na rozlúčku.
Opäť sme sedeli v aute a mierili do srdca Litvy. Do Kaunasu, 2. najväčšieho mesta krajiny, ktoré bolo kedysi metropolou. Napriek svojej veľkosti sa mi zdal ospalý. Radničné námestie, lemované budovami z 15. a 16. storočia, bolo poloprázdne. Aspoň dostala šancu vyniknúť vysoká elegantná radnica.
A neďaleká katedrála z červených tehál, ktorá je vnútri krásne vyzdobená. Príjemne ma prekvapilo aj nábrežie rieky Neris, oáza zelene s pútavým hradom. Napriek množstvu histórie a krásnych kostolov, z ktorých jeden býval skladišťom pušného prachu i zemiakov, ma najviac zaujala mega veľká basketbalová lopta na dvore domu, kde, ako som neskôr zistila, sídli Litovské múzeum športu.
V Kaunase sme ale boli krátko a z obrázkov nám bolo jasné, že sme o pár pekných častí prišli. Pri poslednej zastávke, v dedinke Trakai, ktorú obklopuje nespočet jazier, sme na to zabudli. Hoci sme len horko-ťažko zaparkovali. Ako sme sa dozvedeli, s parkovaním tu býval problém. Domáci ho riešili huncútsky, prenajímali miesto pred svojím domom. Cez dedinu, popri farebných drevených príbytkoch Karaimov, sme sa vybrali k vode. K miestu, kde v diaľke, akoby na hladine plával rozprávkový hrad. Nepovedia mu inak než Ostrovný hrad.
Stojí na jednom z 21 ostrovov na jazere Galvė. Stavať ho začali už v 14. storočí. Dočkal sa prestavby, vylepšení i obranných hradieb. Dnes v ňom sídli múzeum. Chvíľu sme sa prechádzali pri brehu jazera. Obdivovali hrad v malebnom prostredí a nad ním lietajúce balóny z diaľky. Napokon sme podišli bližšie. Pomaly sme prešli cez drevený mostík a vychutnávali si pohľad na približujúci sa hrad. Ticho sme závideli ľudom, ktorí sa preháňali na šliapadlách a mali ho ako na dlani z každého uhla, pretože náš čas v obci Trakai vypršal.
Trakai je ideálny na denný výlet z Vilniusu, cesta autobusom trvá len asi 30 minút. Oplatí sa tu vidieť i Polostrovný hrad, ďalšie karaimské domčeky a synagógu, ochutnať ich kibiny, schladiť sa v jazere a na šliapadle obehnúť okolo ostrovov.
Nad Litvou už takmer zapadlo slnko a my sme sa, po úžasnom dni, blížili k Vilniusu. Zastali sme na parkovisku, z ktorého sme sa každý vydali svojou cestou. Moje kroky viedli k malému hostelu pri opere. Síce bol kúsok od rušnej časti Vilniusu, ktorá je plná barov, reštaurácií a baviacej sa mládeže, no stál v najtmavšom a najopustenejšom kúte, kde som sa bála, že nechám orgán. Ani hostel nepôsobil vábne, no jednu noc sa mi podarilo prežiť.
10. deň – Z oblakov do pivnice alebo ako som neletela balónom
Ešte prvý deň som si nad Vilniusom všimla balóny. Let som si rezervovala na záver výletu, no neprialo počasie. Fúkalo tak, že by som doletela až domov. Chcelo to alternatívny plán, opäť poriadne plný. Začala som blízko hostela, v Múzeu okupácie a boja za slobodu, ktoré som, aspoň v jednej z krajín, chcela vidieť. Je to najtemnejšie múzeum Vilniusu. Sídli v budove, kde sa páchali krutosti. Bola ústredím Gestapa a neskôr KGB. Cesta do minulosti v ňom začne zľahka.
Témou odporu litovských partizánov voči Sovietom, ich deportáciám na Sibír, životom vo vtedajšej Litve a v táboroch.Predmety obyvateľov, ako ručne vyrobené knihy, tu zahrejú pri srdci milovníka ľudového umenia. Pohľad na fotky, ktoré ukážu hrozné podmienky táborov, už poteší menej. Sú slabý odvar oproti tomu, čo som objavila v suteréne. Väzenské cely, niektoré také malé, že sa v nich nedá sadnúť, ani stáť. Ešte horšia je popravná komora a jej zvukový záznam popravy. Múzeum, síce poučné, bolo dosť ťažko stráviteľné, a radšej som zamierila za veselšími zážitkami.
Prešla som sa popri parku Lukiškių aikštė, kde sa v horúci letný deň deti bláznili s vodou, k rieke Neris. Chcela som ísť do centra pri vode, dlhšou, ale krajšou cestou. Prechádzala som z jednej strany na druhú cez mosty, ktoré pretínali rieku. Fotila som, míňala psičkárov, bežcov a cyklistov až sa predo mnou ocitla katedrála. Pri starých známych pamiatkach som už nestála. Odviezla som sa k vlakovej stanici, kde ťažký batoh skončil v skrinke, a slobodne som vykročila k hradnej bašte.
Dnešné múzeum postavili v 16. storočí ako súčasť obranného múru mesta. Starobylá pevnosť v novom šate stojí v oáze zelene. Prešla som sa ňou hore-dole, pod stromami a okolo jazierok, a kochala sa výhľadom na mesto. Z druhej strany, z vyhliadkovej terasy Subačiaus, som si všimla, že sa nižšie čosi deje. V Užupise mali trhy s pouličným jedlom.
Perfektné, akurát v čase obeda. Dala som si krátku pauzu, po nej prešla pár uličkami alternatívnej štvrte a vybrala sa k 3 krížom. Z ulice Krivių som vhupla do parku Kalnai. Hľadala som najslávnejšie kopce Vilniusu. Okrem vrchu Tri kríže je to plochý Stolový kopec a vrch Bekesh. Sú to miesta, kde v objatí prírody môžeš obdivovať z výšky srdce litovskej metropoly, jej veže, jazerá a zelené lesy. Stolový vrchsom našla, a k tomu pódium uprostred lesa. Odmakala som si to k Trom krížom, za pôvabným výhľadom na mesto.
Bekesh som ale asi nenašla. Neviem. Les nebol dobre značený, aspoň nie pre blondínky, a GPS nefungovalo. Bola som rada, že som našla cestu von. A ešte aj celkom rýchlo, takže sa mi podarilo kúpiť suveníry, najesť sa a dať si posledné pobaltské pivo. Polliter, ktorý pred 28-hodinovou cestou odporúča 9 z 10 predajcov plienok.
Autor a foto: Jana Kristeková
Web: https://lodouposvete.sk/