Všetko začalo správou na facebooku ohľadne novej leteckej linky z Bratislavy do Macedónskeho Skopje. Netrvalo dlho a po tom čo sme presvedčili naše frajerky, že sme rozumní chalani a veď čo už by sa len dalo v Macedónsku vyparátiť sme s nadšením nakúpili letenky po 33 Euro. Ešte pred samotným odletom sme stihli zorganizovať brífing vo štvorici po opici, aby sme sa ako tak dohodli, že čo, kde, ako a pod. Z brífingu bol nakoniec opijáš a okrem jedného hostela rezervovaného v Skopje a auta sme nemali žiadny konkrétny plán.
Opäť po dlhšej dobe som letel z bratislavského letiska, ktoré už dlhšiu dobu považujem za jedno z top. Veď kde inde kúpite panáka za 80 centov, alebo pivo za 1,20 Euro? Už pred samotným odletom sme vedeli, že nás čaká zaujímavý let. Veľa mladých ľudí a fakt, že bol piatok večer v momente nástupu na palubu lietadla znamenali jednu veľkú párty, ktorá trvala niečo okolo hodiny a 20 minút. Naše párty lietadlo pristálo v Skopje pred jedenástou hodinou večer a my sme sa pobrali hľadať taxi. Posledný autobus išiel o 20:30 takže jediná možnosť na teraz bol taxík s pevnou sadzbou 20 Euro pre 4 osoby. Cesta na náš Hostel 42 v centre trvala cca. 20 minút a počas nej sme od miestneho taxikára zistili, že vraj macedónske ženy sú škaredé, ale zato tie naše sú veľmi pekné. Hostel 42 nás vyšiel na 8 Euro na noc a osobu v izbe pre 4 osoby a bol veľmi blízko centra. Vybrali sme sa teda do nočných ulíc Skopje, kde sme takmer hneď zistili, že 1. apríl sa v Macedónsku slávy ako karneval a celé mesto bolo v maskách. Samotné mesto sme tak v podstate videli iba cez noc a jemne potužení sa nám veľmi páčili až umelo vyzerajúce biele budovy štýlu Biely dom, za ktorý by sa ani Barack nemusel hanbiť.
Sobota ráno sedem hodín a mne volá majster zo stavby, čo vyvolalo pobúrenie na tvárach mojich spolubývajúcich. Aspoň sme však skôr vstali a mohli kráčať po auto do hotela Aleksandar Palace, kde sídli spoločnosť Europcar. Dostali sme úplne nový Nissan Micra, ktorý nás vyšiel na 101 Euro od Soboty rána do Pondelka večera. My sme síce mali nové auto, ale odporúčam každému si pred prevzatím auto dobre skontrolovať, prípadne aj nafotiť, aby ste tak predišli zbytočným ťahaniciam po vrátení vozidla.
Za volant nášho nového približovadla zasadol Marek, aneb Šošo. Ako kopilot som sa nominoval ja, aj keď som zo zadných radov nepočúval na moju osobu žiadne pozitívne ohlasy od Matúša, aneb Babča a Michala, aneb Michalidesa. Všetci sme sa zhodli, že mestečko Ohrid pri jazere s rovnakým menom by mohol byť náš cieľ dňa a tak sme sa pobrali smer juh. Cestu nám spríjemňoval výhľad na zasnežené macedónske hory, z ktorých najvyšší vrch Mount Korab je iba o čosi vyšší ako ten náš a teda meria 2,764 m.n.m. Približne 80% krajiny sa skladá z kopcovitého terénu. Pomerne krátka diaľnica zo Skopje do Gostivaru meria iba cez 50 km, ale zato ste nútený zastaviť a zaplatiť mýto 4 krát. Jedna cesta nás vyšla na cca. 2,50 Euro. Cestovať ďalej odporúčam už len ľuďom, ktorým nebýva zle v zákrutách. Cesta sa začne naozaj veľmi kľukatiť a začnú stúpania. Tí, ktorí nadávate na kvalitu našich ciest, verte mi, ešte vždy to môže byť horšie a veru že aj bolo. Naša malá jednolitrová Micra však nemala najmenší problém s nástrahami macedónskych ciest a pohodlne nás doviezla na našu prvú zastávku, ktorou bolo jazero Mavrovo. Aj keď sa jednalo iba o fajčiarsku a cik pauzu, fotku s koníkom, kravami, kozami, malebným vidiekom a samotným jazerom Mavrovo sme si samozrejme dali.
Druhá, tentokrát ozajstná zastávka bola pri „St. John the forerunner Bigorski monastery". Jedná sa o veľmi pekný ortodoxný kláštor s nádherným výhľadom na okolité hory. Cestou do Ohridu sme sa ešte zastavili v mestečku Debar na obed, kde na nás podozrivo zazerali, ale obed nás stál necelých 10 Euro pre 4 osoby aj s pivom. V poobedných hodinách sme dorazili do nášho cieľa. Zámienka nájdenia wifi v bare platila rovnako pre nájdenie ubytovania ako aj pre chladené pivko. Čo sa týka piva, veľmi zriedka sme sa stretli s čapovaným pivom. Ale fľaškové nám tiež moc neprekážalo. Ubytovanie sme nakoniec poriešili u veľmi sympatických ľudí z Karoski Apartments & Suits kde sme zaplatili 24 Euro dokopy aj s kávou pre Michalidesa a niekoľko pohárikov Rakije pre všetkých vrátane majiteľa pána Tome a nášho suseda z chorvátska s naozaj zaujímavým priezviskom Kalashnikov. Chalanisko nám dokonca ukázal aj pas aby sme mu verili. Karoski Apartments & Suits sa nachádza kúsok od centra a s pohostinnosťou jeho domácich ho určite odporúčam.
Po odporúčaní reštaurácie Orfej sme sa tam rozhodli navečerať. Aj keď jedlo a servis boli priemerné, zato Rakija bola podľa našich očakávaní. Plný síl sme sa po jedle rozhodli navštíviť nejaký ten lokál a hneď sme si z čašníka spravili kamoša, ktorý spolu s nami asi po ôsmych žltých Rakijach išiel aj na diskotéku. Nedeľné ráno sa tak nieslo v znamení zostatkového alkoholu a nadišla otázka kto pôjde za volant. Ešte pred samotným výletom Babčo ako prvé našiel info, že v Macedónsku platí 0,5 za volantom a tak sme za volant nášho Nissana posadili najpovolanejšieho a to opäť Šoša. S ľahkosťou Janka Slotu nás prepravil asi 1 kilometer do centra, kde bol čas na raňajky. Keďže aj počas raňajok ešte stále nebolo jasné kto bude vyvoleným a bude nás v Nedeľu voziť, využili sme Šošovu nepozornosť a všetci traja si objednali pivo aby sme si sedadlá spolujazdca poistili na zvyšok dňa.
Na nedeľu sme si nachystali čerešničku a to výlet do Albánska, presnejšie do pohraničného mestečka Pogradec. Cestou sme si podobne ako fľaškové pivo plnými dúškami užívali krásnu scenériu, ktorú nám pripravilo jazero Ohrid a zasnežené hory v pozadí. Cestou ku hraniciam sme ešte zastavili v zátoke kostí, alebo „Bay of bones", ktorá je jedným z turistických lákadiel tejto časti krajiny. Jedná sa o zátoku kde sú nad vodou postavené starobylé obydlia tak ako ich počas archeologického výskumu pri jazere našli. Vstup do areálu stál 100 Denárov a teda asi 1,60 Euro.
Vedomí si faktu, že nemáme zelenú kartu, za ktorú sa zvlášť pripláca sme sa vydali rovno ku okníčku na macedónskej hranici. Na vstup do Albánska po zemi vám stačí občiansky preukaz, avšak v našom prípade bola treba aj zelená karta. Šošo radí spiatočku a parkujeme auto vedľa colnice. „Bereme si aj mikiny?" kričia na mňa chalani a ja s kľudom Angličana kývam hlavou a hovorím, že na čo. Po necelých piatich minútach chôdze sme sa dostali na Albánsku hranicu, kde zjavne „rýchly" internet spôsobil, že aj keď jediní bez auta sme na hranici spôsobili menšiu kolónu. Po prekročení hraníc už na vás čakajú domáci, ktorí vás radi odvezú do mesta Pogradec za 5 Euro. Keďže som mal práve v ten deň meniny, tak som sa bachol po vačku a pozval chalanov na obed. Netušil som aká je v Albánsku mena ani kurz a začal objednávať veci z jedálnička. Pivo Tirana bolo na stole ako prvé. Nasledovala domáca ryba, o ktorej nám pán Tome toľko básnil a po nej na odporúčanie domácich uspievaných hostí za vedľajším stolom aj vínko. Až potom nám došlo, že veď niekto by mal karovať aj nazad. Netrvalo dlho a vzájomnou telepatiou sme rozhodli, že zostaneme na noc.
Slnko bolo čoraz silnejšie, pivo čoraz studenšie a starosti ohľadne ubytovanie žiadne. Vyzerá to tak, že keď to človek nerieši, tak sa o to osud postará sám. Počas nášho rozhovoru nás perfektnou slovenčinou preruší starší hlas. „Vy ste Slováci, chalani?" pýta sa nás urastený pán v jednom z miestnych barov. Čo čert nečakal, že to bude práve Albánec, ktorý žil 11 rokov na Slovensku a v Mlynskej doline robil vyhadzovača. Nandi sa ponúkol, že nás vezme spolu so svojím synom a zamestnancom na jeho pozemok kde trebalo ustajniť kone a dohliadnuť na kravy a spraví nám tak sprievodcu po meste.. Ani sa nenazdáme a už sa siedmi vezieme v Opli Astra so slovenskou ŠPZ Šaľa von z mesta. Statok mal naozaj pekný. O výhľade na okolité hory ani nehovorím. Mne však najviac asi učarovali jeho dva krásne psy s ktorými som sa nevedel dohrať. Nandi nás následne vzal aj na večeru do miestnej pizzerie ku kamarátovi, kde sme spolu so Šošom, Babčom a Michalidesom vyberali vysokú školu pre jeho syna. Nandi nám venoval takmer celý deň, rozprával o príhodách zo Slovenska a popíjal s nami Rakiju. Aby toho nebolo ešte dosť, tak nás aj pozval k sebe do novo-prerobeného podkrovia, kde sme za symbolických 5 Euro celkom komfortne prespali.
Prišiel však pondelok a zároveň náš posledný deň nášho tripu. Vrátili sme sa späť na hranice, kde zasa blbol internet a tak sme si počkali. Auto nám našťastie nikto neukradol a mohli sme sa pobrať smer Skopje. Tentokrát sme sa vybrali trošku inou trasou smer Kichevo. Náš cieľ bol jedna z najnavštevovanejších atrakcií a to kaňon Matka, ku ktorému sme sa dostali cez dedinku Glumovo v smere od Tetova. Opäť sa nám potvrdilo, že Albáncov bolo na Slovensku za komunistov veľa a doteraz nás majú radi, keď sme jedného takého náhodou stretli aj v kaňone Matka. Ak tam cestujete autom, odporúčam ísť až úplne do konca cesty, kde je parkovisko. Odtiaľ je to už len pár krokov ku vysokej hrádzi. Popri hrádzi vedie chodníček, ktorý vás zavedie až ku kláštoru, hotelu a reštaurácií. Odtadiaľ sa dá pokračovať peši asi dve a pol hodinky na koniec kaňonu. Na to sme však čas nemali. Prihovorili sme sa predajcovi suvenírov, ktorý bol zároveň aj majiteľom motorových lodiek a kanoe, ktoré sa tam dajú požičať. Tým, že žil počas komunizmu na Slovensku vedel výborne po Slovensky a za zvýhodnenú cenu 400 Denárov nám ponúkol hodinovú plavbu po kaňone do jaskyne Vrelo a nazad. Vyhrabali sme posledné peniaze a nastúpili na loďku. Odo mňa dokonca zobral aj Albánske, ktoré sme akosi niekde zabudli minúť. Matka kaňon je naozaj veľmi pekné a kľudné miesto. Uvidíme ako to tam bude vyzerať v hlavnej sezóne, ale my sme si na návštevu krajiny vybrali asi najlepší možný termín.
Rozlúčili sme sa aj s kaňonom Matka a zamierili do centra na neskorší obed pred odletom domov. Macedónsku pizzu veľmi neodporúčam, aj keď zas musím uznať, že až také zlé to nebolo. Čo sa týka financií, jedlo bolo lacnou záležitosťou, pivo sa hýbalo niekde okolo 1 až 1,50 Euro a Rakija, to si človek už ani tak nepamätá. Benzín 95 bol okolo 1 Euro a ako som už písal požičanie auta z centra Skopje od Soboty rána do Pondelku večera s vrátením na letisku nás vyšlo na 101 Euro. Na letisko sme dorazili živí a zdraví rovnako ako naša Micra, s ktorou sme nabehali 460 kilometrov a spálili iba 25 litrov benzínu. Chcel by som sa ešte raz poďakovať mojím spolucestujúcim Šošovi, Babčovi a Michalidesovi za skvelú zábavu počas 4 dní plných dobrodružstva a zážitkov. Pre tých, ktorí váhajú, tak Macedónsko určite odporúčame.
Autor a foto: Richard Jančovič
www.mywaytotravel.com
