Opierajúc sa o betónový múr takmer zaspávam na území nikoho. Ako tak hodiny ubiehajú a miestny vojak-strážnik si balí už asi štvrtého jointa, zrazu niekto kričí moje skomolené meno. Dobrá správa to bola. Do Hondurasu vojsť smiem a to vďaka špeciálnemu papieriku, ktorý však po pár minútach nadšenia strácam no je mi to úplne jedno lebo to už som v Hondurase, krajine patriacej mestikom, indiánom i garifúnom no najmä nádhernej a nedotknutej prírode.

Len kúsok za hranicami leží malé mesto Copán a to hneď vedľa jeho antického, rovnomenného suseda . Ujo na hranici ma presvedčil, že je to zaujímavé a hlavne bezpečné miesto na začatie mojich potuliek a tak dávam naňho. Na druhý deň, hneď potom ako som poslúchol kohúta a vstal s prvými lúčmi sa idem presvedčiť či má ujo pravdu. Napriek tomu, že som už nejaké tie máyske pamiatky v Guatemale pobehal, to čo sa predo mnou po pol hodine chôdze vynorilo bolo neskutočné. Pyramídy v toľkej neopísateľnej zeleni vyčnievali ako kamenné oltáre. Veď ono to aj oltáre tak trochu sú. Síce sa toto miesto nedá svojou veľkosťou porovnávať s napríklad už v predošlom blogu spomínaným Tikalom no atmosférou má očividne veľký náskok. Mesto bolo vystavané z andezitu a teda veľmi tvrdej horniny. Opracovať takéto kamene muselo byť veľmi náročné no vďaka mayskej šikovnosti teraz môžeme navštíviť až neuveriteľne zachované pamiatky, ktorých symboly a hieroglyfy hovoria o každodennom živote roľníkov i vysoko postavených panovníkov. Atmosféru tohto miesta tiež dopĺňajú všadeprítomné tukany a ary či iné škriekajúce papagáje.

Mnoho ľudí po ceste cez Honduras vraví alebo píše, že oproti ostatným krajinám Strednej Ameriky tu nie je až tak veľa zaujímavých miest. Som však presvedčený, že k tomuto názoru ľudia dospievajú kvôli jedinej veci a tou je slabo rozvinutý turizmus v krajine. To znamená, že tie krásne a čarovné miesta niekedy treba hľadať a nespoliehať sa na to, že ich nejaká agentúra či trip-advisor na internete nájde za Vás. Hľadanie pre mňa znamená čo najviac komunikovať s miestnymi a tráviť s nimi čo najviac času a keď sa aj vyskytne jazyková bariéra stačí len využiť čo najviac častí tela a nejak sa už len „porozprávate" i čo to dozviete. Ja som sa tak napríklad dostal k neobyčajnému ubytovaniu. Najskôr som hľadal len miesto na prespatie no keď som ho našiel, urobil som si tam predĺžený víkend. No nebrali by ste taký víkend na stromoch medzi opičkami kde zaspávate a vstávate v korunách stromov a vašou posteľou je húpajúca sa hamaka ?

Či sa nám to páči alebo nie, Honduras rozhodne nepatrí medzi najbezpečnejšie štáty na svete. Krajina sa zmieta vo veľkých ekonomických problémoch a majoritná časť obyvateľstva žije pod hranicou chudoby. Solo cestovanie tu preto môže byť trochu náročnejšie a človek si musí dávať pozor na veci i svoje zdravie. Chudobné obyvateľstvo totiž často v tých pár turistoch čo sem zavítajú vidí hlavne peniaze. Treba preto zabudnúť na cestovanie s veľkou hotovosťou po ruke a kreditnú kartu je najlepšie uchovávať pod podrážkou topánky. Dôležité je však mať nejakú malú hotovosť vo vrecku pretože keby došlo k najhoršiemu, veta „žiadne peniaze nemám" Vám asi nepomôže. Mesto San PedroSula, ktoré sa stalo mojou medzizástavkou na ceste do ďalších krajín smerom na juh sa napríklad z dlhodobého hľadiska berie ako najnebezpečnejšie mesto na život na našej planéte. Je tu totiž najväčší počet zavraždených ľudí za deň, presnejšie priemerne 19. Väčšina zavraždených sú však obeťami vojen drogových kartelov.

Honduras je nádherná a na pár turistických častí ako ostrov Roatán doposiaľ cestovateľmi neobjavená krajina, ktorá na teraz patrí hlavne dobrodružným cestovateľom. Avšak stovky kilometrov karibských pláži, nedotknuté dažďové pralesy na juhu krajiny, dedinky obklopené kávovými plantážami či jedinečné pamiatky mayskej civilizácie jednoznačne stoja za ten už tak nejak prirodzene adrenalínový pocit počas cestovania v tejto krajine.

V Hondurase som počas moji potuliek stretol aj chalana, veľkého dobrodruha z Nórska, ktorý ma vo svojich 23 rokoch precestovaný doslova takmer celý svet. Morten sa stal parťákom na takmer mesiac. On ani ja sme nemali presný cieľ či trasu kadiaľ ísť no dopočuli sme sa, že susedná krajina na juhu, Nikaragua stojí za pár týždňov cestovania a navyše ide o najlacnejší latinsko-americký štát.

O cestách či skôr necestách, stopovaní a zdolávaní nikaragujských sopiek si už čoskoro budete môcť prečítať v mojom ďalšom pokračovaní...

Autor a foto: Andrej Skok