Loď pomaly smerovala k pobrežiu, a my sme, nedočkaví po takmer týždni na mori, pozerali na približujúce sa veže mestečka Ponta Delgada. Kostoly s bielymi stenami a obkladačkami Azujelos kričali: „Vitajte v Portugalsku". Tešili sme sa z nich, a z pevného kúska zeme pod nohami, ako Kolumbus z objavu Ameriky. A to sme ešte nemali tú česť s tými najkrajšími kútmi Azorských ostrovov.
Deň a noc v meste Ponta Delgada
Či už prídeš lietadlom alebo loďou ako my, Ponta Delgada sa ti predvedie ako prvá. Neposadí ťa hneď na zadok, získa si ťa postupne. Tí, ktorí už s hlavným mestom Azor mali tú česť, o ňom nehovorili s nadšením. Ich frflanie by som zhrnula do jedinej vety: „Veď tam nič nie je". Nemá ruch metropoly, uber super nákupné možnosti, ani rušný (alebo akýkoľvek) nočný život.
Mne sa Ponta Delgada zapáčila. Asi preto, že na cestách vidím cez ružové okuliare, a niečo zaujímavé si nájdem všade. Hoci bola nedeľa, mesto bolo živé. Isto sme za to mohli my. Naša loď, ktorá na miniatúrnom ostrove „vypustila" 4000 ľudí. Spolu s davom som si to namierila smer centrum, kde to tiež nevyzeralo na nedeľu. Reštaurácie mali dvere dokorán, kúpiť sa dali i suveníry.
Objavovať som začala pri pevnosti. Prechádzala som dlhou promenádou a postupne odhaľovala neodškriepiteľné krásy. Malebné dláždené ulice a námestia. Do múrov vysekané umenie. Architektúru a biele farby, ktoré môžeš obdivovať (vraj) v každom meste na ostrove. Storočia staré kostoly. Ak ťa zaujímajú, v meste ich je kopa. Má to logiku. Viera vždy mala na ostrovoch pevné miesto. Veď aj letisko nesie meno po pápežovi Jánovi Pavlovi II.
Do centra vstúpiš cez bránu Portas da Cidade. Tvoria ju tri oblúky s kráľovským a mestským erbom v strede. Tentoraz bola v netypickom šate. Na ostrove bolo pár dní pred tým rally.
Ponta Delgada mi inú tvár ukázala podvečer. Slnko pomaly zapadalo, a pevnosť „signalizujúca" začiatok promenády, už bola vysvietená. Mesto síce nehučalo, ale ani nevyzeralo, že zatvára. Tentoraz bolo mojim cieľom jedlo. Už počas dňa ma Azory zlákali svojou chuťou. Zo zbierky miestnych barov a reštaurácií som zvolila tú, kde majú ryby. A víno. Po ktorom ma už len čakalo pomaly prejsť ulicami pod mesiacom a zamávať mestu na rozlúčku.
Na západ...
Nech už je Ponta Delgada akokoľvek zaujímavá, na to, čo sa ukrýva za jej hranicami sa nechytá. Stačí prejsť pár kilometrov a uvidíš, ako sa ti krajina mení pred očami a opeknie. Už kúsok za letiskom máš na jednej strane pobrežie a rozbúrené more. A na druhej zeleň, ktorá ťa o ďalších pár kilometrov úplne pohltí.
Zdalo sa, že jediní obyvatelia sú tu kravy, ktoré sa spokojne pásli na kopcoch potiahnutých zeleným kobercom. Náš autobus popri nich stúpal čoraz prudšou a adrenalínovejšou cestou. Čakali sme lepšie a lepšie výhľady, no zmarila nám ich hmla, ktorá tu nie je zriedkavá. Na Azorách je to niekedy o šťastí. Hlavne na jar. Presvedčili sme sa o tom na prvej zastávke, kde sme sa pokúšali zahliadnuť Lagoa de Santiago. Podarilo sa. Naša sprievodkyňa nám ukázala fotku, ktorú spravila len pár dní pred tým.
Našťastie, o pár kilometrov vyššie nám počasie prestalo vyplazovať jazyk. Obloha sa rozjasnila a nám nič nebránilo obdivovať Lagoa das Sete Cidades, jeden azorských prírodných pokladov. Dvojjazero v sopečnej kaldere. Jedna časť je sfarbená do modra, druhá do zelena. A okolo neho, strmých stenách, sa zelenali ihličnany a paprade. V plnej kráse sa nám všetko ukázalo z Miradouro do Rei. Vysoko nad kalderou sme mali parádny výhľad na jazerá, nádhernú prírodu a opäť tie šťastné kravy.
Farebný zázrak sme si museli pozrieť aj z blízka. Zišli sme dole, ešte prudšou a strmšou cestou, až k vode. Tam, kde most rozdeľuje dve lagúny a začína dedinka Sete Cidades.
...na obed...
Rovnako jedinečná ako príroda je na Azorských ostrovoch aj kuchyňa. Toto tvrdenie najlepšie vystihne Cozido de Furnas. Je to zmes mäsa, kapusty a ďalšej zeleniny, pripravená v sopečných jamách. Túto špecialitu som ochutnať nestihla, no o to viac som si užívala ostatné dobroty, ktoré sa mi dostali na tanier.
Zachutil mi ananás. Jeho plantáže nájdeš v trópoch, napríklad v Kostarike. Na Azorách sa ananás pestuje v skleníkoch, v oblasti Ponta Delgada. Darí sa mu vďaka úrodnej pôde. Je menší, ale sladší a jeho chuť je viac ananásová. Vyrábajú tu z neho koláče, cukor, likéry, džemy. Zaujímavosťou je, že trvá 2 roky, kým sa jeden ananás dorastie. Džem som zjedla za dva dni.
Podobe ako zásobu konzerv tuniaka, ktorý je, hoci nie v konzerve, kráľom chladných vôd Atlantiku. V reštauráciách ho pripravovali na niekoľko spôsobov. Takisto ako ďalšiu rybu, ktorú som tu ochutnala. Asi to bola treska, už si nepamätám. Každopádne čerstvou lokálnou nič nepokazíš.
A ani syrom. Nedá sa o hovoriť o jedle na Azorách a nespomenúť kravy. Nie je možné, aby si ich prehliadol. Voľne sa pasú na sviežich pasienkoch a lúkach, oddelených lávovými kameňmi. Z ich mlieka vyrábajú, okrem iného, syr. Výborný je Queijo Fresco. Ochutnaj ho s džemom a chlebom alebo s chutnou pikantnou omáčkou. K syrom ide aj víno. Najmä to z ostrova Pico, ktoré je jedným z vinárskych regiónov svetového dedičstva UNESCO.
...a na východ?
Tam sa vybrala naša česká skupina. Toľko ospevovali najmä Lagoa do Fogo, že som na nich zazerala žiarlivými očami. Nabudúce. Aspoň mám dôvod na Azory sa vrátiť.
Autor a foto: Jana Kristeková
Web: https://lodouposvete.sk/