Môže jeden z najchudobnejších štátov západnej pologule patriť medzi tie najšťastnejšie? Po predošlom Hondurase som bol aj ja trochu skeptický ale po takmer mesiaci, ktorý som v tejto krajine prestopoval si odnášam veľkú spomienku, ktorú keby mám jedným slovom charakterizovať použijem slovo úsmev. Úsmev, ktorý možno často prekrýva žiaľ a bolesť či hlad týchto ľudí. Inšpiratívni a pohostinní, otvorení a vždy komunikatívni. Tak si na nich pamätám, na potomkov kolonizátorov a indiánov, ktorých krajina je tak nádherná a rôznorodá a zároveň tak neobjavená, že nemožno sa do nej nezamilovať.
V Hondurase na trhovisku, pár dní pred príchodom do Nikaragui, spoznávam podobného batôžkošialenca ako som ja. Volá sa Morty, tipek z Nórska, ktorý sa ku mne pridáva na takmer mesačný trip po Nikarague. Vzdávam sa tak na určitý čas solo cestovania. Ciel bol jasný, prežiť takmer celý deň trvajúce čakanie na hranici a potom sa nejak teleportovať do Leónu, koloniálneho mesta, prezývaného aj Rím strednej Ameriky. Milo nás prekvapilo, že sme nemuseli ani stopovať. Jeden pán, Ediverto, ktorému sme urobili deň tým, že máme blonďavé vlasy, sa sám ponúkol, že nás zavezie kam potrebujeme. Teda, ak sme ochotní prežiť korbu jeho auta. Nuž stalo sa. To sme však netušili, že po ceste sa zastavíme u 4 jeho kamarátoch, ktorým nás musel ukázať.
Tomu, že León prezývajú Rímom Strednej Ameriky som spočiatku neprikladal veľkú váhu, veď to sa hovorí aj o Trnave. O to prekvapenejší som bol, keď som videl to množstvo katedrál a kostolov. A môžem s istotou povedať, že na mňa toto mesto zapôsobilo viac ako spomínaný prezlatený Rím. Je tu cítiť chudobu no akési bohatstvo v ľuďoch zároveň.
Dosť bolo mesta, ide sa na vidiek, a kam? Netuším. Vlastne tento nápad vznikol tak, že sme si povedali, že pôjdeme na východ. A prečo? Google maps ukázalo, že krajina je akosi zelenšia smerom ku karibskému pobrežiu. A tak sme išli na východ. Spočiatku sme išli peši asi dva dni, no potom nám doplo, že takto to pôjde veľmi pomaly a tak sme sa vrátili k stopovaniu. Najskôr to bola štvorkolka, potom zopár áut, až sme sa dostali k odstopovaniu do pňa vyrezanej plťky na istej nemenovanej rieke (nemenová lebo neviem kde je ani ako sa volá). Čerešničkou na torte bolo odstopovanie rodinky na koňoch u ktorej sme nakoniec strávili viac ako týždeň. Na ich malej farme uprostred pralesa, niekde na východe krajiny. Až na budíčky o 6 ráno typu "poď si nadojiť raňajky" to bol veľmi inšpiratívny čas.
Každodennými výletmi na ich koňoch sme tak na chvíľu splynuli s prírodou a nedotknutými dažďovými pralesmi. No a samozrejme aj s touto pohostinnou rodinou, ktorá po nás pomenovala dvoch koníkov pretože sme ich prekvapili informáciou, že u nás v Európe dávame koňom či psom mená :)
Nikaragua je najväčší štát Strednej Ameriky. Zároveň však patrí medzi najmenej zaľudnené krajiny kontinentu a preto je pravým miestom na vychutnávanie si prírodných krás. Aktívne sopky, savany na západe a dažďové pralesy na východe, ostrovy v Karibiku a vždy prítomná rôznorodosť fauny a flóry. Jednoducho povedané, príroda je tu kráľovnou.
V srdci krajiny leží najväčšie jazero Strednej Ameriky, Nicaragua na ktorom nájdeme ostrov Ometepe. Ostrov sa skladá z dvoch mohutných vulkánov Concepción a Maderas. Ostrov, ktorý v období španielskej civilizácie okupovali striedavo anglický a holandský piráti je dnes z veľkej časti prírodnou rezerváciou, ktorá chráni množstvo miestnych endemitov. Na ostrove sídli aj "Biological Field School", ktorú navštevujú študenti a biológovia z celého sveta aby študovali miestne prírodné spoločenstvá. Na pomerne malom území totižto nájdeme dažďový prales, tropické suché a tropické vlhké lesy i hmlové pralesy.
Najväčšia časť obživy miestneho obyvateľstva spočíva v pestovaní banánov, kávy a v love rýb. No v posledných rokoch sa Ometepe stáva stále častejším cieľom dobrodružných batôžkárov a preto tu nie je problém nájsť ubytovanie. Transport na ostrov zabezpečuje viacero lodných spoločností z viacerých prístavov v Nikarague vrátane San Jorge. Dobre si však preverte v akom stave je plavidlo, to naše bolo neuveriteľne pomalé a v polovici cesty začalo naberať vodu. Namiesto vychutnávania západu slnka nad jazerom sme tak s vedrami vylievali vodu aby sme to na ostrov nemuseli doplávať.
Asi nie je možné písať o Nikarague a nespomenúť Granadu, rivalku na prvej strane spomínaného Leónu. León bol vždy tak trochu mestom liberálov a naopak Granada mestom konzervatívcov, aspoň tak to hovoria múdre knihy rozoberajúce politickú situáciu tejto krajiny. Politiku nespomínam náhodne, pretože práve o tej sa medzi ľuďmi rozpráva najčastejšie a to či už v mestách tak aj na vidieku. 20 storočie bolo pre túto krajinu veľmi ťažké. Banánové vojny, USA podporovaní Somozovci a následne Sovietskym zväzom podporovaní Sandínovci.
Nikaragua sa na dlhý čas stala krutým bojiskom studenej vojny a všetky konflikty a režimy priviedli túto krajinu takmer k celopopulačnému hladomoru. Od roku 1990 sa síce uplatňujú demokratické voľby, no veľká časť obyvateľstva stále žije pod hranicou chudoby. Granada vyzerá veľmi rozprávkovo, až človek zabúda v akej krajine sa nachádza.
Po takmer mesiaci v krajine veľkých krás a veľkých ľudí som to ešte dotiahol do Kostariky a Panamy ale o tých nabudúce :)
Autor a foto: Andrej Skok
